V Plaveckom Štvrtku na nás čakajú rómske rodiny s deťmi so sluchovým postihnutím. Čaká ich dvojdňový kurz posunkového jazyka. Cestou nám Agáta Čermáková hovorí príbehy zo sveta Nepočujúcich. Agáta pracuje ako tlmočníčka posunkového jazyka a učiteľka v škole pre deti so sluchovým postihnutím. Spomína napríklad, ako mali minule v škole hudobný koncert a deti ležali na drevenom pódiu, cez ktoré vnímali vibrácie.

Rozpráva aj o tom, nakoľko je pri posunkovaní dôležitý výraz tváre, mimika či gestika. Posunkový jazyk sa učí tak, ako všetky ostatné jazyky. Má svoju gramatiku, slovnú zásobu, ktorá sa neustále vyvíja. Povedali by ste napríklad, že pred pár rokmi posunky ako Lidl či notebook vôbec neexistovali? Každý posunok sa skladá z tvaru ruky, z jej umiestnenia, pohybu i výrazu tváre. Na to, aby človek posunkovanie zvládol, sa potrebuje učiť nové posunky aj niekoľko rokov – či už priamo od nepočujúcich ľudí, z videí, ba dokonca z učebníc.

V komunite sa často nemajú s kým porozprávať

V rómskej komunite v Plaveckom Štvrtku je viacero detí so sluchovým postihnutím. Od minulého roka tam pôsobí aj Člověk v tísni, ktorý realizuje program vzdelávania pre deti a mladých. Na kurze je asi 10 žien, medzi nimi matky, sestry, krstné matky a s nimi aj päť deti v školskom a predškolskom veku. Miroslava Hapalová z Člověka v tísni, ktorá kurz organizuje s podporou Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis, hovorí o prípade dievčatka, ktoré z Plaveckého Štvrtka dochádzalo do školy na Hrdličkovú ulicu do Bratislavy. Práve tam sa učilo posunkový jazyk, ale rodina sa s ňou nedokázala dohovoriť.

„To ovplyvňuje rôzne situácie. Dieťa napríklad niečo bolí, ale nevedia, čo presne, pretože mu nerozumejú.“ Miroslava Hapalová spomína návštevu rodiny dievčaťa u lekára, ktorý kvôli nedorozumeniu nevedel stanoviť diagnózu. Práve to ju podnietilo kurz zorganizovať. „Ak sa rodič dieťaťa chce naučiť posunkovať, potrebuje dochádzať spolu s ním do špecializovanej školy, čo je však finančne náročné a popri ďalších deťoch aj často nezvládnuteľné. Väčšina nepočujúcich detí dokonca často končí na obyčajnej základnej škole, kde mu nevenujú špeciálnu starostlivosť. Mnohí rodičia sa však napriek všetkým prekážkam snažia a učia posunkovať,“ pokračuje Miroslava.

Mareka počas vyučovania doprevádza mama

Na kurze je aj Marek (16), ktorý sa snaží posunkovať so svojou rodinou. Jeho mama dochádza spolu so synom do špeciálnej školy pre deti so sluchovým postihnutím na Drotárskej do Bratislavy. Celých šesť hodín s ním sedáva v škole, aby ho poobede zasa zobrala domov. Bez podpory rodičov by to zvládla len ťažko. Finančne jej pomáhajú, aby dokázala so synom dochádzať do Bratislavy a udržať rodinu v chode.

Na kurze nechýba ani Rachel (10) a Kristína (12). Všetci sedíme spoločne v jednom kruhu a vymýšľame si posunky na svoje mená. Rachel s Kristínou ukazujú posunky, ktoré používajú na rôznych ľudí. Niekedy si hladia vlasy, ukazujú na oči, vyberajú výrazné znaky jednotlivých žien. Smejeme sa, pretože sú veľmi všímavé a trafili sa. Rachel má o dvadsať rokov staršiu kamarátku, s ktorou posunkuje. Je totiž jediná, ktorá posunkový jazyk dobre ovláda. „Keď sa stretnú, vedia sa rozprávať aj štyri hodiny,“ vysvetľuje jej mama.

Števko (8) navštevuje klasickú základnú školu. „Chodí si to tam odsedieť. Ničomu však v škole nerozumie,“ hovorí jeho mama. Ani ona nevie dobre posunkovať. Števko tak potrebuje od rána do večera držať pozornosť na všetky strany, aby sa vo svete aspoň trochu zorientoval.

Matky, ktoré chcú deťom rozumieť

„Sú to jednoduché ženy, ktoré sa chcú naučiť posunkovať a rozumieť svojim deťom. To sa mi veľmi páči. Pýtajú sa, dávajú mi otázky. Sú starostlivé, pozorné a to, ako posunky vysvetľujú svojim deťom, je úžasné,“ hovorí Agáta Čermáková, ktorá kurz vedie. Ženy nerobia rozdiely medzi deťmi. „Nepozerajú sa na to, či je moje alebo tvoje. Sú tu pre nich vzájomne. Vidím, že je to pre nich dôležité a že chcú deťom skutočne rozumieť,“ dodáva.

Ženy už základy posunkové jazyka ovládajú. Aj spôsob, ako majú s dieťaťom komunikovať. Vedia, že môžu ukazovať prstom, ako ukázať začiatok i koniec komunikácie.

S dieťaťom treba komunikovať

Agáta Čermáková je aj garantkou programu Mobilný pedagóg, ktorý je určený pre deti so sluchovým postihnutím. Má nepočujúceho syna a hoci pochádza z nepočujúcej rodiny, sama by bola rada, keby program existoval už v čase, kedy sa jej syn narodil.

„Jediné, čo môžem odporučiť je, aby sa rodičia nezľakli, keď sa im narodí nepočujúce dieťa. Aby nestrácali čas plačom, sebaľútosťou či sebaobviňovaním, ale o postihnutí získali čo najviac informácií. Je to ťažké postihnutie, pretože ho nevidieť,“ vysvetľuje. Na prvý pohľad dieťa vyzerá, že mu nič nie je. No potom začne byť nervózne a podráždené, pretože nerozumie. „S dieťatkom treba začať čo najskôr komunikovať – či už s posunkami alebo bez nich. Aj keď rodičia nevedia hneď posunkovať, musia si nájsť k dieťaťu cestu, aj keby mali na všetko ukazovať prstom a len hovoriť, čo to je,“ upozorňuje tlmočníčka posunkového jazyka.

Všetky fotografie odfotil Nepočujúci fotograf Adam Kováč, pozrite si galériu tu.

Ako Človek v tísni pomáha so svojimi programami v Plaveckom Štvrtku?

Člověk v tísni vedie v Plaveckom Štvrtku predškolský klub, kam chodí 15 detí. Školáci majú možnosť doučovať sa, kedy dobrovoľníci chodia vyučovať deti priamo do rodín. Takto sa aj rodičia učia, akým spôsobom môžu so svojim dieťaťom opakovať učivo. Dobrovoľník sa raz do týždňa stretne na dve hodiny s dieťaťom a spoločne preberajú všetky predmety, v ktorých majú medzery. Záujemcov o doučovanie je stále viac ako dobrovoľníkov, ktorí sú zväčša študentmi vysokých škôl. Nájdu sa však medzi nimi aj dôchodcovia. Člověk v tísni poskytuje mladým kariérne poradenstvo, v rámci ktorého sa deviataci raz do týždňa venujú tomu, čo by chceli v živote robiť. Chodia na exkurzie na stredné školy, majú besedy s ľuďmi z rôznych profesií a môžu využiť aj individuálne poradenstvo. Spolu s poradcami si vyberajú konkrétnu školu a pripravujú sa na prijímacie pohovory. Deti, ktoré študujú na strednej škole sa môžu zapojiť do štipendijného programu, cez ktorý individuálni darcovia preplácajú priame výdavky na dochádzanie, učebnice, pomôcky a stravu. Sú prípady, kedy sa so svojimi darmi v hodnote 5 eur spoja matky na materskej dovolenke a podporujú konkrétne dieťa z komunity. Pre Člověka v tísni je veľmi dôležitá aj podpora a spolupráca s okolitými školami, na ktorých poskytujú asistenciu pedagógom, na to, aby dokázali efektívne vzdelávať tento typ detí.

Autor: Katarína Pázmány