Na strednej škole robil školenia aj vlastným učiteľom. Neskôr priniesol na Slovensko revolučnú pomôcku na vzdelávanie v IT, takzvaný micro:bit, vďaka ktorému sa deti ľahšie učia základom programovania. Teraz je jeho cieľom, aby žiaci získavali digitálne zručnosti a aby učitelia informatiky mali lepšie podmienky. So svojím projektom sa dostal aj do EDUakcelerátora, ktorý zastrešuje Nadácia Pontis v rámci programu Generácia 3.0. Marek Mansell z občianskeho združenia SPy stojí za projektom Učíme s Hardvérom, ktorý podporil aj Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. S Marekom sme sa rozprávali o tom, aký je stav výučby informatiky na Slovensku, čo všetko sa dá robiť s micro:bitom, či ho zvládnu naozaj všetci žiaci a prečo má takýto štýl výučby zmysel.

Kedy vznikol projekt Učíme s Hardvérom? Mali ste s niečím takým skúsenosti už predtým, alebo ste do toho rovno vhupli?

Učíme s Hardvérom začalo, až keď som začal chodiť na vysokú školu, ale niečo podobné som robil už aj predtým, napríklad školenia učiteľov na iné sady pomôcok – podobné ako micro:bit, len trošku komplikovanejšie a náročnejšie na zaradenie do výučby. Teraz sa nad tým trošku pozastavujem, že už počas strednej som robil školenia pre učiteľov, dokonca aj vlastných. Na maturite som mal učiteľa, ktorý bol na mojich školeniach, ako učiť informatiku s hardvérom.

Ako ste sa potom dostali k micro:bitom?

Začali sme vymýšľať, čo môžeme spraviť pre učiteľov a učiteľky informatiky na Slovensku. Keď sme išli na britský PyCon (pozn. red. IT konferencia), ktorý bol vo Walese, myslím v roku 2017, videli sme, že z micro:bitov, ktoré Briti iba pred polrokom rozdali každému 11-ročnému dieťaťu, sú naozaj nadšení aj rodičia, aj žiaci aj učitelia. Je to tam veľmi populárna a využívaná platforma pre vyučovanie na školách, tak sme sa rozhodli priniesť ju na Slovensko. A tak vznikol projekt Učíme s Hardvérom.

V rámci projektu sa snažíte dostať micro:bity na školy. Kde máte najväčšiu odozvu? V ktorých regiónoch sa toho školy najviac chytili?

Za posledné dva roky sme sa dostali na približne 100 škôl po celom Slovensku. Paradoxne, v Bratislave ich až tak veľa nie je, skôr je to v regiónoch, kde máme aktívnych členov tímu. Napríklad máme veľmi aktívneho učiteľa Martina Cápaya v Nitre na vysokej škole, ktorý robil školenia pre učiteľov aj v rámci iných projektov. Vďaka spolupráci s ním má veľa škôl v okolí Nitry micro:bity. To isté v okolí Banskej Bystrice, kde je tiež kolegyňa Nika Klimová, ktorá pre to nadchla ďalších učiteľov z okolia.

Koľko školení ste už urobili?

Sú to už desiatky. V predminulom roku sme ich urobili zhruba 20. Išlo o viachodinové veľké školenia, kde prišlo 15 – 25 učiteľov a učiteliek. V roku 2018 – 19 sme mali vyše 200 zaškolených pedagógov. Za vlaňajšok ešte chýbajú štatistiky.

Ako to funguje v rámci finančnej schémy – majú školy workshopy zdarma?

Školenia robíme vždy zdarma. Na školenia, školiteľov či cesty sme sa snažili získavať peniaze cez grantové výzvy a fondy. Väčšinou sa to podarilo.

Kto je Marek Mansell

Marek Mansell (22) študuje informatiku na FIIT STU. V roku 2015 spoluzaložil občianske združenie SPy (skratka „Slovak Python”). Jeho cieľom je združovať programátorov jazyku Python v Bratislave, aj na celom Slovensku. Združenie organizuje Python meetupy a od roku 2016 aj medzinárodnú konferenciu PyCon, ktorá sa najskôr zameriavala výlučne na vývojárov, no potom sa rozšírila o edukačnú sekciu EduSummit pre učiteľov.

Práve na učiteľov informatiky a ich žiakov sa sústredí aj Marekov projekt Učíme s Hardvérom. Snaží sa rozvíjať digitálnu gramotnosť u detí, a to tak, že najprv poskytne kvalitnú podporu ich učiteľom. Učíme s Hardvérom organizuje školenia a workshopy, kde sa pracuje so zariadeniami micro:bit.

Združenie SPy spolupracuje aj na projekte ENTER z dielne Slovak Telekomu, ktorý sa zameriava na rozvoj digitálnych zručností u detí a inovácie vo vzdelávaní.

Kameň, papier, nožnice

Aký je stav výučby informatiky na Slovensku? Líši sa na základných školách a na stredných?

Keby som to mal zhodnotiť komplexne, všetko je strašne decentralizované a v zásade je učiteľ informatiky ponechaný napospas osudu. Buď si niečo nájde sám, alebo ho osloví niekto ako my, že „počuj, poď robiť toto“ a on sa to vo voľnom čase sám naučí. Alebo si povie, že na niečo také nemá čas, lebo má deti a už aj tak robí 9 hodín denne s písomkami a prípravou. Prípadne si povie, že nie je vyštudovaný informatik, učí len do počtu a nechce zabíjať obrovské množstvo času prípravou.

Podpora zo strany ministerstva bohužiaľ úplne absentuje. Ak aj sú nejaké školenia, tak som na ne nepočul asi nič dobré. Skôr je to o tom, že si ich učiteľ príde odsedieť, aby mal kredity.

Ako potom viete vy motivovať učiteľov?

Máme asi šťastie. Učitelia informatiky si uvedomujú, že informatika je veľmi dynamický odbor, že ich zručnosti sú niekedy slabšie ako zručnosti žiakov a že zaostávajú za praxou. Uvedomujú si, že by sa mali niekam posúvať. V momente, keď vidia, že ideme rozumne pomôcť, že im ideme poskytnúť  čas, podporu, materiály, tak do toho idú aj na úkor vlastného času, lebo v tom vidia zmysel.

Viem si predstaviť, že na takej veľkej škále by bolo omnoho ťažšie presviedčať napríklad slovenčinárov alebo učiteľov geografie, aby sa šli učiť, lebo si môžu povedať – veď načo, však mi to doteraz fungovalo. Ale učitelia informatiky si uvedomujú, že výučba by sa mala niekam posúvať.

Čo je micro:bit

Ide o mikropočítač menší ako mobil. Je to najvhodnejšie programovateľné teliesko na trhu pre školy a je vhodné aj pre úplných začiatočníkov. Dajú sa s ním vytvárať jednoduché hry, merať teplota, ovládať zvuk či svetelnosť iných zariadení.

V roku 2016 ho vyvinula televízia BBC na podporu výučby programovania na hodinách informatiky vo Veľkej Británii. Až 90 % žiakov sa po projekte vyjadrilo, že naučiť sa programovať môže naozaj každý.

Viete si spomenúť na príklad niečoho originálneho, čo spravili žiaci na hodine s micro:bitom?

Mne sa najviac páčila, paradoxne, veľmi nenáročná vec. Z micro:bitov sa dá spraviť jednoduchá pomôcka na kameň papier nožnice – potrasiete s tým a zobrazí sa vám jeden zo symbolov. Toto žiaci robia už na štvrtej či piatej hodine.

Ale jeden žiak si povedal, že on chce vyhrávať stále. Micro:bit má bezdrôtovú komunikáciu, naprogramoval preto dva micro:bity, aby sa dohodli. Čiže jeden micro:bit si náhodne vygeneruje symbol, zobrazí ho, a potom pošle signál druhému micro:bitu, čo má zobraziť, aby vždy vyhrával ten, ktorý držal konkrétny žiak.

Dostal pochvalu?

Žiak to samozrejme potom priznal a aj učiteľka to brala tak, že je to super, lebo ukázal kreativitu. Práve toto je princíp, ktorý chceme priniesť na školy. Teda nielen, že existuje nejaký návod, kde postupujeme podľa krokov A, B, C. Hoci aj to je veľakrát potrebné, veď aj ten chalan musel najprv ísť podľa návodu. Ale ide nám o to, že od istého momentu, keď už žiaci dostatočne vedia, ako s tým robiť, sa už môžu prepnúť do kreatívneho módu a sami si zadania vymýšľať. Vo všeobecnosti je to na školách unikátna vec, že si žiak sám môže povedať, čo chce spraviť a vykoná to bez toho, aby mal konkrétne zadanie typu – presne takto to urob a keď to takto spravíš, tak máš jednotku, nemusíš nič viac.

Projekt ENTER

Aktuálne spolupracujete aj na veľkom projekte digitálneho vzdelávania ENTER. Čo v rámci neho zastrešujete?

Je to náš najväčší projekt. Zahŕňa všetko, čo sme robili aj doteraz – metodiky, školenia, podpora učiteľov, hardvér – len je to desaťkrát väčšie. Sme tí, ktorí zastrešujú technologickú microbitovú stránku projektu tak, aby prakticky všetko sedelo.

Oba projekty – ENTER aj Učíme s Hardvérom – sa teraz zameriavajú na využitie micro:bitov. Aké rozdiely medzi nimi vnímate?

Učíme s Hardvérom vnímam ako dlhodobý projekt na podporu učiteľov formou školení a tvorbou materiálov, ktoré momentálne robíme v spolupráci s Telekomom. ENTER je teraz ten populárnejší projekt určený okrem učiteľov a škôl aj pre verejnosť a pre deti. Má za cieľ priniesť digitálne vzdelávanie širokej verejnosti tak, ako to vo Veľkej Británii spravila BBC. Či už finančnou podporou škôl, spoluprácami s YouTubermi alebo šírením povedomia cez masové médiá.

Ideme na iné školy

Čo ďalej ešte v organizácii chystáte?

Mimo ENTER-u rozbiehame v spolupráci s Holandskou obchodnou komorou projekt, v rámci ktorého dáme na 15 škôl sady micro:bitov. Sú to školy zo 100 najhoršie hodnotených škôl podľa hodnotení INEKO, teda tabuľkovo veľmi veľmi slabé školy. Takže je to veľká výzva.

Nejaké experimentálne workshopy sme už absolvovali. Inšpirovala ma k nim moja priateľka, ktorá pracovala s rómskymi deťmi. Robili sme ich už napríklad v Markušovciach. A musím povedať, že žiaci išli možno trošku pomalšie ako deti na lepšie hodnotených školách, ale v pohode to zvládli.

Teraz by sme to chceli cez učiteľov rozbehnúť vo väčšom. Máme totiž odozvu, že majú záujem. Momentálne im rozdávame sady micro:bitov a budeme robiť špeciálne školenie pre ich špecifické zameranie.

Kedy s tým začínate?

Máme dohodnutých 7 škôl. Sady im už posielame a výučba začne zhruba o mesiac, keď sa s micro:bitmi učitelia zoznámia. Keď si ich na prvej hodine odskúšajú a úplne ich to neodstraší, tak budeme pokračovať ďalej.

Vy sám ešte študujete na FIIT-ke. Čo vlastne motivovalo vás zamerať sa práve na učiteľov informatiky?

Na Slovensku máme veľmi veľa učiteľov informatiky. Na každej škole je aspoň jeden na čiastočný úväzok, aj keď nie je vyštudovaný, a to iné krajiny nemajú. V Česku majú žiaci na základných školách povinnú informatiku napríklad iba v dvoch ročníkoch, my to máme až v šiestich. Väčšina škôl ju dáva aj do deviateho ročníka, takže prakticky v siedmich. Je tam teda obrovský potenciál na to, aby sa deti mohli vzdelávať plošne vo veľkom. Je to však do veľkej miery nevyužité, lebo učitelia nemajú potrebnú podporu, ktorú by aj často chceli. Dáva mi veľký zmysel, keď sa na to pozriem ako na hodnotu za peniaze, že sa žiaci zlepšia v digitálnej gramotnosti, kreativite, algoritmickom myslení. Už len to, že sa neboja techniky a informatiky a využijú ju aj v iných odboroch, mi dáva obrovský význam.